čo sa deje?

Keď som v tento krásny, ešte zimný deň vyšla na ulicu, nemohla som si nevšimnúť desiatky žien s kyticou kvetov v ruke či mužov, ktoré tieto kvety ešte nestihli podarovať. Keď som išla po trhovisku, videla som ako viacero mužov kupuje ruže či tulipány zo stánkov. Samozrejme, že ani mňa kytica neminula a tento milý darček mi určite vyčaril úsmev na tvári. Bola som rada, že aj na mňa si niekto spomenul, že som žena, že som súčasťou spoločnosti. Po príchode domov som otvorila aplikáciu s novinami a prvé čo som videla, bol náš vysmiaty pán premiér na oslave MDŽ, ako na pódiu prial všetko dobré. Tieto smerácke oslavy už registrujem dlhšiu dobu, ale nikdy som sa nad nimi viac nepozastavila ani sa nezamyslela. Vždy som to brala ako časť ich kampane. Ale čo je to za kampaň? Na pódiu sa usmievať na novodobé babky demokratky, keď ešte pred mesiacom básnili v parlamente o motivačných lehotách? Dávať kvety seniorkám, keď bol ich kolega podozrivo spomínaný v kauze Čistý deň? Áno, kauza s resocializačným zariadením je už síce len kus novodobej histórie Slovenska, ale premlčacie lehoty za znásilnenie či vraždu tu boli len pár týždňov dozadu a celá situácia ešte stále nie je vyriešená. Pričom každý rok je na Slovensku znásilnených niekoľko stoviek až tisícok žien. No nie je to len o znásilneniach alebo inej forme sexuálneho násilia. Štatistiky uvádzajú, že až okolo 40% žien sa u nás mohlo stať obeťou domáceho násilia a tieto čísla za posledné roky brutálne vzrástli. Ženy sú možnými obeťami nejakej formy násilia na ulici, v práci ale aj doma. Táto hrozba na nás číha všade. A áno kvety nám možno zlepšia deň, ale nevymažú ten strach či traumu z takejto situácie. Pekné úsmevy a statusy našich politikov o tom ako si ženy vážia a ako nevedia čo by bez nich robili sú nám na nič keď v parlamente neurobia pre nás nič. Keď sa v tento jeden deň do roka všetci začneme tváriť, že je všetko v poriadku, ten problém neodíde.